Prípad V. S. v. Slovensko. Stanovisko výboru zo 4. Decembra 2015. Správa Č. 56/2014.
V roku 2014 bola autorovi poskytnutá pomoc pri príprave sťažnosti. Následne bola sťažnosť oznámená Slovensku.
Výbor dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré mu boli predložené, preukázali porušenie práva žiadateľa pracovať bez ohľadu na rasu, farbu pleti, národný alebo etnický pôvod, v rozpore s povinnosťou zmluvného štátu zabezpečiť rovnosť v pracovnoprávnych vzťahoch, ako je stanovené v článku 5 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie. Výbor tiež usúdil, že požiadavka súdov, aby žalobca preukázal diskriminačné úmysly, je v rozpore so zákazom správania s diskriminačnými dôsledkami stanoveným v dohovore, a to aj pokiaľ ide o postup dôkazného bremena stanovený právnymi predpismi zmluvného štátu. Keďže zmluvný štát zaviedol takýto postup, jeho riadne neuplatnenie predstavovalo porušenie práva žalobcu na účinný prostriedok nápravy vrátane primeranej náhrady a náhrady spôsobenej škody. Výbor sa preto domnieva, že práva žalobkyne podľa článkov 2 a 6 dohovoru boli porušené.
Ako vyplýva zo znenia stanoviska, žalobkyňa tvrdila, že sa stala obeťou porušenia niektorých ustanovení dohovoru zo strany Slovenska. Poukázala na to, že zmluvný štát jej prostredníctvom svojich vnútroštátnych súdov neposkytol účinnú ochranu a účinné prostriedky nápravy proti rasovej diskriminácii, ktorej bola vystavená v rámci náborového konania verejnej základnej školy v R., a že zmluvný štát neprijal všetky vhodné opatrenia na odstránenie rasovej diskriminácie v prístupe k zamestnaniu (bod 3.1 stanoviska).
Informácie o tomto prípade sú uvedené v preskúmaní súdnej praxe Najvyššieho súdu Ruskej federácie č. 2 (2016), ktoré schválilo Prezídium Najvyššieho súdu Ruskej federácie 6.Júla 2016.
Právne stanoviská Výboru: nie je v kompetencii výboru posudzovať výklad faktov a vnútroštátnych právnych predpisov vnútroštátnymi orgánmi, s výnimkou prípadov, keď sú prijaté rozhodnutia zjavne svojvoľné alebo inak predstavujú odmietnutie spravodlivosti (bod 7.4 stanoviska).
Posúdenie skutkových okolností prípadu výborom: hlavnou otázkou pred Výborom bolo, či zmluvný štát splnil svoje povinnosti prijať účinné opatrenia v reakcii na tvrdenia žalobkyne, že bola diskriminovaná na základe príslušnosti k Rómom pri hľadaní zamestnania vo verejnej škole, a či zmluvný štát prostredníctvom svojich vnútroštátnych súdov a iných inštitúcií účinne chránil a poskytoval jej účinné prostriedky nápravy proti údajnej rasovej diskriminácii., vrátane primeranej náhrady alebo náhrady spôsobenej škody (bod 7.2 stanoviska).
Výbor vzal do úvahy tvrdenie sťažovateľky, že bola vystavená rasovej diskriminácii v rámci náborového procesu verejnej základnej školy v meste R. výbor vzal na vedomie informácie poskytnuté zmluvným štátom, že argumenty v prospech údajnej diskriminácie sťažovateľky neboli pri skúmaní príslušnými vnútornými správnymi a súdnymi orgánmi dôveryhodné. Hoci zmluvný štát uznal, že sťažovateľ utrpel škodu a bol znevýhodnený, tvrdil, že medzi rozdielnym zaobchádzaním a výslednou nevýhodou nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť. Výbor vzal na vedomie vyhlásenie Ministerstva školstva z 2. Februára 2010, podľa ktorého nedostatok dostatočných finančných prostriedkov nebol platným dôvodom na uprednostnenie uchádzača so stredoškolským vzdelaním pred uchádzačom s vysokoškolským vzdelaním a že zamestnávateľ by sa mal usilovať o prijímanie kvalifikovaných uchádzačov a nekvalifikovaní uchádzači by sa mali prijímať iba vo výnimočných prípadoch. Výbor tiež vzal na vedomie záver Centra pre rovnosť, že prípad žiadateľa možno prirovnať k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, pretože bol prijatý nekvalifikovaný kandidát, ako aj odporúčanie centra, aby riaditeľ školy dodržiaval antidiskriminačné právne predpisy. Výbor konštatoval, že porovnávacou kategóriou, ktorú zmluvný štát zohľadnil pri zisťovaní rozdielneho zaobchádzania, boli iné pozície, ktoré neboli vybrané, a nie osoba, ktorá dostala prácu, ako aj vyhlásenie zmluvného štátu, že výber bol založený na skutočnosti, že vybraná osoba bola známa riaditeľovi školy. Výbor usúdil, že zmluvný štát nemohol odoprieť svoju zodpovednosť, pretože riaditeľ verejnej školy, ktorý, hoci bol samostatným právnym subjektom, bol zodpovedný za výber zamestnancov školy v rámci poskytovania verejnej štátnej služby. Výbor konštatoval, že zmluvný štát primerane nereagoval na tvrdenia žalobkyne v tejto súvislosti a neposkytol presvedčivé argumenty na odôvodnenie rozlišovacieho zaobchádzania so žalobkyňou pri zamietnutí jej žiadosti o zamestnanie. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci sa uprednostnila kandidátka, ktorá nemala potrebnú kvalifikáciu (bola asistentkou predaja) na pozíciu asistentky učiteľa, ktorú nebolo možné vysvetliť jej odbornou spôsobilosťou alebo nedostatkom dostatočných finančných prostriedkov, výbor dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré mu boli predložené, naznačujú porušenie práva žalobkyne pracovať bez rozdielu rasy, farby pleti národného alebo etnického pôvodu, v rozpore s povinnosťou zmluvného štátu zabezpečiť rovnosť, pokiaľ ide o právo na prácu, ako je ustanovené v článku 5 Dohovoru (bod 7.3 stanoviska).
Výbor tiež musel zvážiť, či v dôsledku rozhodnutí vnútroštátnych súdov nebola žalobkyňa zbavená práva na účinnú obhajobu a účinný prostriedok nápravy proti rasovej diskriminácii. Výbor konštatoval, že v rokoch 2009 až 2013 žalobkyňa upozornila centrum rovnosti, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, ako aj vnútroštátne súdy na presvedčivé skutočnosti rasovej diskriminácie. V tejto súvislosti žiadateľka žiadala, aby na základe ustanovenia o prenesení dôkazného bremena Základná škola v R. Ako žalovaná odôvodnila skutočnosť, že žalobkyňa nebola diskriminovaná na základe jej príslušnosti k Rómom. Požiadala najmä základnú školu, aby poskytla rozumné a presvedčivé argumenty vysvetľujúce, prečo škola odmietla posúdiť jej žiadosť o učiteľské miesto a zamietla jej žiadosť o pozíciu asistenta učiteľa, zatiaľ čo na pozíciu, ktorá sa objavila neskôr, bola prijatá osoba s nižšou kvalifikáciou ako uchádzač. Výbor vzal na vedomie tvrdenie žalobkyne, že súdy nesprávne posúdili skutočnosti a dôkazy predložené základnou školou, pretože jej situácia nebola posudzovaná v porovnaní so situáciou nerómskej žiadateľky, ktorá bola vybraná na miesto, o ktoré sa uchádzala. Výbor zohľadnil aj tvrdenie žalobkyne, že Krajský súd jej vo svojom rozhodnutí z 27.Novembra 2012 nariadil, aby preukázala, že škola má v úmysle ju diskriminovať, aj keď sa od nej nemalo vyžadovať, aby tak urobila v súlade s ustanovením o presunutí dôkazného bremena stanoveným Antidiskriminačným zákonom. Výbor vzal na vedomie tvrdenie zmluvného štátu, že uplatňovanie antidiskriminačných právnych predpisov, a najmä ustanovenia o rozdelení dôkazného bremena, predstavuje problém pre vnútroštátne súdy, ktoré ho mali účinne uplatňovať, a že súdy mali k ustanoveniu o prenose dôkazného bremena pristupovať opatrnejšie, a to aj v súvislosti s týmto prípadom. Výbor usúdil, že požiadavka súdov, aby žalobca preukázal diskriminačné úmysly, je v rozpore so zákazom správania s diskriminačnými dôsledkami stanoveným v dohovore, a to aj pokiaľ ide o postup dôkazného bremena stanovený právnymi predpismi zmluvného štátu. Keďže zmluvný štát zaviedol takýto postup, jeho riadne neuplatnenie predstavovalo porušenie práva žalobcu na účinný prostriedok nápravy vrátane primeranej náhrady a náhrady spôsobenej škody. Výbor preto dospel k záveru, že práva žalobkyne podľa článkov 2 a 6 dohovoru boli porušené (bod 7.4 stanoviska).
Závery výboru: skutočnosti naznačujú, že zmluvný štát porušil články 2, 5 a 6 dohovoru (odsek 8 stanoviska).