Prípad "Lucia Černáková proti Slovenskej republike". Rozhodnutie výboru proti mučeniu z 19. Novembra 2021. Oznámenie Č. 890/2018.
V roku 2018 bola autorovi oznámenia poskytnutá pomoc pri príprave sťažnosti. Následne bola sťažnosť oznámená Slovenskej republike.
Ako vyplýva zo znenia rozhodnutia, žalobkyňa tvrdila, že v dôsledku umiestnenia do detskej postieľky bola vystavená forme násilia, ktoré by sa mohlo považovať za mučenie alebo iné kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Používanie lôžok v zariadeniach sociálnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach sa neprimerane a diskriminačne uplatňuje na osoby s mentálnym a psychosociálnym postihnutím (bod 3.1 rozhodnutia).
Právne Stanoviská výboru: výbor vo svojich rozhodnutiach a vo svojej všeobecnej pripomienke č. 2 (2007) považoval za okolnosti, za ktoré môže byť štát zodpovedný, riziko mučenia a zlého zaobchádzania neštátnymi subjektmi a neschopnosť štátu vykonávať náležitú starostlivosť vo forme intervencie na účely potlačenia zneužívania, za neprijateľné podľa Dohovoru. Pripomína tiež, že zlé zaobchádzanie môže byť spáchané konaním alebo opomenutím, ktoré si nevyžaduje úmysel, pretože samotná nedbanlivosť môže stačiť (bod 9.3 rozhodnutia).
Výbor konštatuje, že povinnosť predchádzať zlému zaobchádzaniu v praxi sa odzrkadľuje a vo veľkej miere sa zhoduje s povinnosťou predchádzať mučeniu, že hranica medzi zlým zaobchádzaním a mučením je často nejasná a že podmienky vedúce k zlému zaobchádzaniu často prispievajú k mučeniu, a preto by sa mali uplatňovať aj opatrenia potrebné na predchádzanie mučeniu, aby sa zabránilo zlému zaobchádzaniu (bod 9.4 rozhodnutia).
Výbor pripomína, že jedným z cieľov dohovoru je zabrániť tomu, aby osoby, ktoré sa dopustili mučenia alebo zlého zaobchádzania, zostali nepotrestané. Okrem toho prvky úmyslu a účelu uvedené v článku 1 dohovoru neznamenajú subjektívnu identifikáciu motívov, ktoré viedli páchateľov, a že namiesto toho musia objektívne dospieť k záveru, že zlé zaobchádzanie sa líši od mučenia v stupni bolesti a utrpenia bez toho, aby sa vyžadoval dôkaz účelu, a že zlé zaobchádzanie môže byť spôsobené nedbanlivosťou (bod 9.5 riešenia).
Výbor zdôrazňuje, že povinnosť monitorovať predchádzanie mučeniu a zlému zaobchádzaniu sa vzťahuje na situácie, v ktorých sa násilie používa úradne aj súkromne (bod 9.6 rozhodnutia).
Výbor pripomína povinnosť zmluvného štátu podľa článku 12 Dohovoru zabezpečiť, aby jeho príslušné orgány začali rýchle a nestranné vyšetrovanie vo všetkých prípadoch, keď existujú opodstatnené dôvody domnievať sa, že bol spáchaný čin mučenia (Pozri: Niyonzima/Burundi (CAT/C/53/D/514 / 2012), bod 8.4; a prípad Ramireza Martineza a kol. V. Mexiko (CAT/C/55/D/500 / 2012), bod 17.7.). Takéto vyšetrovanie by malo byť rýchle, nestranné a účinné (Pozri prípad E. Z. V. Kazachstan (CAT/C/53/D/495/2012), bod 13.2.). Vyšetrovanie trestného činu by malo byť zamerané na určenie povahy a okolností údajných činov, identifikáciu osôb, ktoré sa na nich mohli podieľať (Pozri: prípad F. K. v. Dánsko (CAT/C/56/D/580/2014), bod 7.7; a prípad Jemail et al. V. Juhoslávia (CAT/C/29/D/161/2000), bod 9.4.), poskytnutie primeranej kompenzácie obeti a boj proti beztrestnosti za porušenie Dohovoru. Výbor poznamenal, že článok 12 sa rovnako vzťahuje na obvinenia z krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Výbor sa preto domnieva, že úmyselné zlé zaobchádzanie s osobou pod kontrolou štátnych alebo neštátnych aktérov, ktorí konajú ako verejní činitelia, nemožno napraviť iba priznaním odškodnenia obeti (bod 9.7 rozhodnutia).
Ako výbor potvrdil v odseku 17 svojej všeobecnej pripomienky č. 3 (2012) k vykonávaniu článku 14, zmluvný štát môže porušiť článok 14 dohovoru, ktorý vyžaduje, aby Štáty, zmluvné strany, zabezpečili, aby obete mučenia alebo zlého zaobchádzania dostali nápravu tým, že účinne nevyšetria, nestíhajú páchateľov alebo nepovolia občianskoprávne konanie v súvislosti s obvineniami z mučenia alebo zlého zaobchádzania. Ak sú činy mučenia alebo zlého zaobchádzania spáchané neštátnymi úradníkmi alebo súkromnými aktérmi, štát je zodpovedný za akékoľvek nevykonanie náležitej starostlivosti s cieľom predchádzať takýmto činom a vyšetrovať ich alebo stíhať a trestať takýchto neštátnych úradníkov alebo súkromných aktérov v súlade s dohovorom, ako aj za poskytnutie nápravy obetiam. Výbor pripomína, že samotné poskytnutie peňažnej náhrady nie je dostatočné na to, aby zmluvný štát splnil svoje povinnosti podľa článku 14, a že právo na nápravu si vyžaduje začatie alebo ukončenie vyšetrovania sťažností na mučenie alebo zlé zaobchádzanie bez zbytočného odkladu (Pozri ZENTVELD proti Novému Zélandu (CAT/C/68/D/852/2017), bod 9.9.) a aby obete mali k dispozícii občianskoprávne aj trestnoprávne prostriedky nápravy, ktoré by mali byť účinné <31> (bod 9.8 rozhodnutia).
Výbor posúdil skutkové okolnosti prípadu: otázkou výboru bolo, či zadržanie žalobkyne v detskej postieľke 9.Júla 2006 predstavovalo formu násilia a ujmy v rozpore s jej právami podľa článku 2 (odsek 1), článku 4 (odsek 1), článkov 11, 12, 14 (odsek 1) a článku 16 (odsek 1) dohovoru (bod 9.2 rozhodnutia).
Pokiaľ ide o tvrdenia o porušení práv žalobkyne podľa článku 16 ods. 1, výbor vzal na vedomie jej tvrdenie, že jej uväznenie v detskej postieľke v zariadení sociálneho zabezpečenia nebolo odôvodnené zdravotnou nevyhnutnosťou a podobne neprijateľnými obmedzovacími prostriedkami uplatňovanými na osoby pozbavené osobnej slobody. Uviedla, že bola úmyselne zadržaná za účelom disciplinárneho konania, zamestnanci inštitúcie sociálneho zabezpečenia konali ako verejní činitelia a bola zbavená slobody v súlade s administratívnym rozhodnutím. Výbor tiež vzal do úvahy tvrdenie, že takéto zaobchádzanie spôsobilo žalobkyni silnú bolesť a utrpenie, ktoré predstavovali kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, ak nie mučenie, a že podobné obmedzujúce prostriedky sa uplatňovali neprimerane na osoby s mentálnym a psychosociálnym postihnutím a na ženy. Výbor okrem toho vzal na vedomie tvrdenie, že používanie lôžok je v zdravotníckych zariadeniach zmluvného štátu stále legálne a že neboli prijaté spoločné normy kvality starostlivosti. Výbor tiež upozornil na argument zmluvného štátu, že nie každý čin možno podľa článku 16 kvalifikovať ako zlé zaobchádzanie, poznamenal však, že Ústavný súd uznal, že žalobca mohol byť podrobený ponižujúcemu zaobchádzaniu... Na základe dostupných informácií výbor dospel k záveru, že tvrdenia žalobkyne by sa mali v plnej miere zohľadniť, konkrétne jej tvrdenia, že proti nej použili obmedzujúce prostriedky zamestnanci inštitúcie sociálneho zabezpečenia v Mana, konajúci ako verejní činitelia a v mene štátu, a že predmetný čin dosiahol intenzitu a škodlivé následky rovnocenné zlému zaobchádzaniu v zmysle článku 16 ods. 1 dohovoru (bod 9.3 rozhodnutia).
Pokiaľ ide o údajné porušenie článku 2 ods. 1, Výbor upozornil na sťažnosti sťažovateľky, že zmluvný štát neprijal účinné opatrenia na zabránenie mučeniu alebo zlému zaobchádzaniu, keďže bola počas svojho uväznenia držaná v detskej postieľke bez primeranej ochrany pred zneužívaním a násilím. Aj keď žalobca v súvislosti s týmto incidentom podal niekoľko sťažností, nebol účinne vyšetrený... Výbor konštatoval, že používanie detskej postieľky bolo podľa vtedajšieho platného slovenského práva nezákonné a že zmluvný štát uznal, že v prípade žalobkyne vnútroštátny súd zistil porušenie zákona o sociálnej pomoci vrátane skutočnosti, že trvanie používania obmedzení voči žalobcovi nebolo zaznamenané v osobitnom časopise. Výbor usúdil, že potvrdenie porušenia vnútroštátnych právnych predpisov Krajským úradom v Nitre bez odstránenia škodlivých následkov pre žiadateľa nie je účinným prostriedkom boja proti zlému zaobchádzaniu, aby sa zabránilo jeho opakovaniu. Okrem toho neboli poskytnuté žiadne informácie o opatreniach prijatých na nápravu situácie, keď neexistuje záznam o trvaní používania obmedzujúcich opatrení voči žiadateľovi. Výbor dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 2 (odsek 1) v spojení s článkom 16 (odsek 1) dohovoru (bod 9.4 rozhodnutia).
Pokiaľ ide o tvrdenia podľa článku 4 (odsek 1), výbor vzal do úvahy argument zmluvného štátu, že článok 420 jeho Trestného zákona poskytuje širšiu ochranu, pretože kriminalizuje činy mučenia a zlého zaobchádzania, a jeho vyhlásenie, že článok 4 dohovoru vyžaduje kriminalizáciu iba mučenia. Výbor však vzal na vedomie námietku proti tomuto tvrdeniu zo strany sťažovateľa a konštatoval, že definícia príslušného trestného činu spája pojmy "mučenie" a "zlé zaobchádzanie", pretože nedefinuje prvky mučenia a nerozlišuje medzi činmi mučenia a zlým zaobchádzaním na základe mens rea (trestné právo označuje kategóriu subjektívnej zložky trestného činu týmto pojmom.), pretože úmysel je potrebný aj v prípadoch ponižujúceho zaobchádzania. Žalobkyňa tvrdí, že to vedie k nemožnosti účinného vyšetrovania trestného činu a de facto k beztrestnosti za činy mučenia alebo zlého zaobchádzania spáchané na ženách so zdravotným postihnutím v špecializovaných inštitúciách... Výbor berie na vedomie, že hoci orgány oficiálne preskúmali skutočnosť, že sa proti žalobkyni použili obmedzujúce opatrenia, posúdenie jej sťažnosti bolo pozastavené z dôvodu, že neboli dodržané formálne prvky článku 420 Trestného zákona, bez vyšetrovania alebo potrestania páchateľov zlého zaobchádzania. Výbor dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 4 (odsek 1) dohovoru (bod 9.5 rozhodnutia).
Výbor upriamil pozornosť na tvrdenie sťažovateľa o porušení článku 11 dohovoru, keďže zmluvný štát si nesplnil svoju povinnosť vytvoriť účinný a nezávislý systém monitorovania sťažností na mučenie alebo zlé zaobchádzanie a vonkajších a civilných inšpekcií vrátane mechanizmov monitorovania a prevencie na ochranu osôb so zdravotným postihnutím v špecializovaných inštitúciách pred akýmikoľvek činmi zlé zaobchádzanie. Žalobkyňa tiež tvrdila, že článok 11 bol porušený, pretože zmluvný štát nevykonal potrebný dohľad nad používaním zadržiavacích prostriedkov proti nej, ktorých trvanie nebolo zaznamenané... Vzhľadom na nedostatok presvedčivých dôkazov zo strany zmluvného štátu o tom, že podmienky, za ktorých sa obmedzujúce prostriedky uplatňovali na žiadateľa, boli pod dohľadom, výbor dospel k záveru: zmluvný štát porušil článok 11 dohovoru (bod 9.6 rozhodnutia) (Pozri: Gahungu/Burundi (CAT/C/55/D/522 / 2012), bod 7.7.).
Pokiaľ ide o údajné porušenie článku 12, výbor vzal na vedomie tvrdenie žalobkyne, že orgány nevyšetrili incident, ku ktorému došlo 9.Júla 2006, nepostavili páchateľov pred súd a neuplatnili primerané trestné sankcie. Výbor vzal do úvahy aj námietku proti tomuto tvrdeniu zo strany zmluvného štátu, ktorý uviedol, že návrh žalobcu na trestné konanie bol posúdený, ale konanie bolo pozastavené. Hoci sa začalo vyšetrovanie, zmluvný štát nestíhal údajných páchateľov zlého zaobchádzania a uviedol, že materiálne prvky trestného činu neboli identifikované. Výbor konštatoval, že zmluvný štát namietal proti tomuto tvrdeniu aj z dôvodu, že žalobca si neuplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy..... Za okolností prípadu výbor dospel k záveru, že zmluvný štát si nesplnil svoje povinnosti podľa článku 12 Dohovoru (bod 9.7 rozhodnutia).
Pokiaľ ide o údajné porušenie článku 14 ods. 1, výbor vzal do úvahy argument zmluvného štátu, že počas správneho a trestného vyšetrovania boli poskytnuté účinné opravné prostriedky, zatiaľ čo odškodnenie nebolo možné poskytnúť, pretože nebola preukázaná skutočnosť mučenia. Výbor rozhodol, že vyšetrovanie trestného činu bolo pozastavené bez identifikácie páchateľov; žalobkyňa nedostala žiadne odškodnenie, rehabilitáciu ani uspokojenie za fyzickú a morálnu ujmu, ktorá jej bola spôsobená; Neboli podniknuté žiadne kroky na zabránenie používaniu lôžok v budúcnosti.... Výbor usúdil, že žalobkyni bolo odopreté právo na účinnú náhradu škody a náhradu škody v súlade s článkom 14 ods. 1 dohovoru (bod 9.8 rozhodnutia).
Závery výboru: predložené skutočnosti predstavovali porušenie článku 2 (odsek 1) v spojení s článkom 16 (odsek 1), článkom 4 (odsek 1), článkami 11, 12, 14 (odsek 1) a 16 (odsek 1) dohovoru.