Rozsudok EDĽP z 01. Júla 2021 vo veci "Hadzhovsky proti Slovensku" (sťažnosť č. 7796/16).
V roku 2016 bola žiadateľovi poskytnutá pomoc pri príprave sťažnosti. Následne bola sťažnosť oznámená Slovensku.
V prípade uverejnenia súkromných informácií a jasných fotografií žiadateľa v novinách, ktoré boli tajne a pod zámienkou spáchania iných krokov, sa odvoláva. V tomto prípade došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru.
OKOLNOSTI PRÍPADU
Po zverejnení inzerátu v národnom denníku o hľadaní náhradnej matky sa žalobkyňa dozvedela, že sa stal hrdinom televíznej správy novinárky, ktorá zaznamenala jej stretnutia so žalobkyňou, ktorá predstierala, že je kandidátkou na náhradné matky. Po správe bol článok uverejnený v tlači a online v populárnych národných novinách pod nadpisom " obchodovanie s nenarodenými deťmi."Článok popisoval príbeh žiadateľa ako v televíznej správe, obsahoval súkromné informácie o ňom, ako aj fotografie žiadateľa zo správy zhotovenej bez jeho súhlasu. Hoci žalobkyňa podala na Slovenskú televíziu úspešnú žalobu na ochranu osobnej integrity, podobná žaloba voči redakcii novín bola zamietnutá.
PRÁVNE OTÁZKY
V prejednávanej veci išlo o to, či slovenské súdy dosiahli spravodlivú rovnováhu medzi ochranou súkromného života žalobkyne a právami žalovaných na slobodu prejavu. Európsky súd teda vzhľadom na vec ako celok posúdil, či rozhodnutia slovenských súdov prijaté v súlade s voľnou úvahou, ktorá im bola udelená, zodpovedajú kritériám vypracovaným v judikatúre Európskeho súdu. Európsky súd zvážil najmä tieto uplatniteľné kritériá.
- a) do akej miery bol prihlasovateľ známou osobou; konanie prihlasovateľa pred uverejnením článku o predmete a predmete zverejnenia. Slovenské súdy sa najmä domnievali, že zverejnením oznámenia sa žalobca rozhodol vstúpiť do verejne prístupnej sféry, a preto mohol očakávať zvýšenú pozornosť verejnosti, najmä preto, že jeho totožnosť už bola odhalená v televíznej správe. Samotná skutočnosť, že používal reklamnú službu ako iná bežná osoba, však nemohla slúžiť ako argument v prospech zníženia stupňa ochrany, ktorý mu mal byť poskytnutý podľa článku 8 Dohovoru. Žalobca nebol verejnou alebo známou osobou v zmysle judikatúry Európskeho súdu, nijako sa nesnažil informovať verejnosť o sebe umiestnením inzerátu - táto skutočnosť iba svedčila o jeho ochote obrátiť sa na obchodné náhradné materstvo s prísľubom dôvernosti. Žiadateľ navyše nemohol mať podozrenie, že rozhovorom s osobou, ktorá ho kontaktovala ako potenciálnu náhradnú matku, riskoval, že jeho rozhovor bude zaznamenaný a informácie o jeho totožnosti a zámeroch budú zverejnené v médiách. Posúdenie predchádzajúceho správania žalobkyne bolo preto nesprávne.
Pokiaľ ide o predmet publikácie, článok obsahoval niektoré skutočnosti zo súkromného života žiadateľa. Keďže však článok informoval aj o účasti nemenovaných lekárov, ktorí pomáhali pri postupe umelého oplodnenia a falšovania dokumentov, ako aj o nedostatku relevantných právnych predpisov, ktoré by upravovali takéto praktiky na Slovensku, Európsky súd súhlasil so závermi súdov žalovaného štátu, že článok bol zameraný na informovanie verejnosti o otázke náhradného materstva, ktoré bolo vo verejnom záujme materstva.
- B) obsah a formu článku, dôsledky jeho uverejnenia. Článok obsahoval niektoré informácie o minulosti žiadateľa, o jeho zámeroch, ako aj o rokovaniach s fiktívnou náhradnou matkou. V článku sa vyjadrilo rozhorčenie nad tým, že hoci obchodovanie s nenarodenými deťmi bolo na Slovensku nezákonné, žalobcu nemožno stíhať. Slovenské súdy konštatovali, že v článku sa nepoužívali žiadne tvrdé alebo vulgárne výrazy, ktorých cieľom bolo ohováranie žalobcu alebo vytvorenie škandálu okolo neho, a že kritické rozsudky uvedené v článku vychádzali z informácií, ktoré síce neboli dostatočne presné, ale boli v podstate správne. Napriek tomu, že článok vykreslil žalobcu v dosť negatívnom a nevzhľadnom svetle, za okolností prejednávanej veci a pri zohľadnení predchádzajúcej televíznej správy to nestačilo na preukázanie porušenia práva žalobcu na rešpektovanie jeho súkromného života.
- C) príspevok k diskusii o otázke verejného záujmu. Určenie toho, čo presne bolo vo verejnom záujme, závisí od okolností prípadu. V tomto prípade by sa článok mohol pri hodnotení publikácie ako celku považovať za súčasť písomnej rozpravy, ktorá by pravdepodobne zaujímala verejnosť. Hoci sa v článku málo hovorilo o fenoméne náhradného materstva, bol uverejnený dva dni po odvysielaní správy, ktorá podľa slovenských úradov spôsobila "verejnú búrku", a teda úzko súvisela s predmetnými udalosťami.
Pokiaľ však ide o možný príspevok k sporom v otázke verejného záujmu, skutočnosť, že boli uverejnené fotografie žalobkyne, nič v materiáloch článku alebo spisu nepotvrdilo existenciu akýchkoľvek dôvodov verejného záujmu na zverejnenie fotografií bez osobitných opatrení, ako je maskovanie tváre žalobkyne. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nebola verejnosti známa (s výnimkou televíznej správy), nič nenasvedčovalo tomu, že publikácia mala nejakú informatívnu hodnotu alebo že bola použitá vhodným a primeraným spôsobom. Slovenské súdy tiež žiadnym relevantným a presvedčivým argumentom nepotvrdili svoj záver, že zverejnenie fotografií bolo nevyhnutné na účely spravodajstva v zmysle tretej časti článku 12 Občianskeho zákonníka. Aj keď sa teda článok zaoberal otázkou verejného záujmu, nebolo možné usúdiť, že spôsob, akým bol článok vytvorený, konkrétne zverejnenie rozsiahlych fotografií žalobkyne, prispel k akémukoľvek sporu v podobnej otázke.
- d) okolnosti, za ktorých boli fotografie zhotovené. Európsky súd zopakoval, že úloha šírenia informácií nevyhnutne zahŕňa "povinnosti a zodpovednosti", ako aj hranice, ktoré musia médiá z času na čas dodržiavať. Zdá sa, že v prejednávanej veci slovenské súdy prikladali osobitný význam skutočnosti, že totožnosť žalobcu už bola odhalená v televíznej správe. Tento faktor by sa skutočne mohol zohľadniť pri vyvážení protichodných záujmov a mohol by viesť k záveru, že nie je potrebné obmedzovať zverejňovanie osobných údajov. Skutočnosť, že informácie už boli zverejnené, však nevyhnutne neznamená stratu ochrany podľa článku 8 dohovoru, najmä ak dotknutá osoba sama nezverejnila informácie a nesúhlasila s nimi. Napriek tomu, že predmetné informácie už boli verejnosti známe, ďalšie zverejňovanie takýchto "verejných informácií" sa ešte muselo porovnávať s právom žiadateľa na súkromie, čo znamenalo aj ochranu pred inváziou do osobného priestoru.
V prejednávanej veci to nebolo spochybnené, ale z televíznej správy jasne vyplynulo, že novinár kontaktoval žalobcu pod fiktívnou zámienkou a urobil nahrávky skrytou kamerou, keď o tom žalobca nevedel a nesúhlasil s natáčaním. Žiadateľ tiež nesúhlasil so zverejnením svojich fotografií. Keďže žiadateľ nemohol očakávať, že bude informovaný alebo zverejnený v médiách, a keďže dobrovoľne nespolupracoval s médiami, jeho rozumné očakávania týkajúce sa súkromia boli významným, aj keď nie nevyhnutne rozhodujúcim faktorom. Okrem toho, hoci sa zistilo, že materiály o žalobcovi boli získané nezákonne a vysielané v rozpore s požiadavkami zákona, slovenské súdy túto okolnosť nezohľadnili. Súdy žalovaného štátu tiež neposúdili, či novinár konal v dobrej viere, s potrebným dodržiavaním pravidiel a prijímaním potrebných preventívnych opatrení pri distribúcii informácií získaných z iného zdroja. Okolnosti, za ktorých boli fotografie urobené, mali novinárovi a redaktorovi novín naznačiť potrebu používať tieto materiály opatrne a nezverejňovať ich, pokiaľ nie je zakrytá tvár žiadateľa.
Vzhľadom na vyššie uvedené, alebo skôr nesprávne posúdenie predchádzajúceho správania žalobcu, chýbajúce posúdenie spôsobu, akým boli získané fotografie žalobcu, a čo je najdôležitejšie, chýbajúce posúdenie toho, aký prínos bol urobený v procese diskusie o verejne závažnom spore skutočnosťou otvoreného šírenia fotografií žalobcu, slovenské súdy nevyvážili protichodné záujmy podľa kritérií vypracovaných v judikatúre európskych súdov. Za týchto okolností a napriek diskrečnej právomoci udelenej slovenským súdom v tejto oblasti si slovenské orgány nesplnili svoju pozitívnu povinnosť podľa článku 8 Dohovoru.
ROZLÍŠENIE
Prípad sa týkal porušenia požiadaviek článku 8 Dohovoru (prijatých jednomyseľne).
NÁHRADA
Pri uplatňovaní článku 41 Dohovoru. Európsky súd rozhodol, že samotné zistenie porušenia dohovoru je dostatočnou náhradou za akúkoľvek spôsobenú morálnu ujmu.