Rozsudok EDĽP z 20. Júla 2021 vo veci "Varga proti Slovensku" (sťažnosť č. 58361/12 a 2 ďalšie sťažnosti).
V roku 2012 bola žiadateľovi poskytnutá pomoc pri príprave sťažnosti. Následne bola sťažnosť oznámená aj Slovensku.
Prípad sa odvoláva proti prakticky neobmedzeným právomociam, ktoré má spravodajská služba pri vykonávaní operácie dohľadu, ak neexistujú primerané právne záruky. Prípad sa týkal porušenia požiadaviek článku 8 Dohovoru.
OKOLNOSTI PRÍPADU
Žiadateľ sa stal predmetom dohľadu počas prebiehajúcej operácie s kódovým označením "gorila" zameranej na zhromažďovanie informácií o žiadateľovi a stretnutí, ktoré sa konali v byte, ktorý žiadateľ legálne vlastní. Operácia bola sankcionovaná tromi príkazmi vydanými Okresným súdom na žiadosť Slovenskej spravodajskej služby (ďalej len služba). Tieto rozhodnutia následne zrušil Ústavný súd SR. Niektoré materiály údajne súvisiace s operáciou boli anonymne zverejnené na internete. Žalobkyňa podnikla početné kroky na domácej úrovni (s čiastočným úspechom), aby okrem iného overila skutočnosti a získala ďalšie informácie, odvolala sa proti vykonaniu príkazov a zabezpečila zničenie všetkých materiálov zhromaždených počas operácie.
PRÁVNE OTÁZKY
Pokiaľ ide o súlad s článkom 8 Dohovoru.
- a) či došlo k rušeniu. Výsledky operácie vykonanej na základe troch rozsudkov neboli Európskemu súdu poskytnuté, najmä údaje o tom, či sa sledovanie, zhromažďovanie, uchovávanie a používanie údajov skutočne týkalo "súkromného života"žalobkyne.
V tejto veci však nebolo spochybnené, že žalobkyňa bola predmetom dohľadu vykonávaného na základe troch súdnych príkazov a že rôzne materiály zhromaždené na základe dohľadu a súvisiace so žalobkyňou predtým patrili a naďalej patrili do právomoci Úradu alebo Okresného súdu. Vzhľadom na zistenia Okresného súdu a osobitnú povahu skrytých opatrení dohľadu, ktoré dotknutej osobe nevyhnutne sťažili alebo znemožnili zistiť akékoľvek podrobnosti prípadu, bol Európsky súd pripravený súhlasiť s tým, že vykonanie týchto troch súdnych príkazov a materiálov zhromaždených v dôsledku toho sa aspoň čiastočne týkalo "súkromného života"žalobcu.
V dôsledku toho uplatňovanie troch súdnych rozhodnutí a zachovanie rôznych materiálov zhromaždených na ich základe predstavovali zásah do práva žalobkyne na rešpektovanie súkromného života.
- B) či bol zásah odôvodnený. Európsky súd posúdil, či bol zásah do práva dohovoru žalobcu vykonaný "v súlade so zákonom".
- I) výkon súdnych príkazov. Predmetné rozhodnutia sa v zásade uplatňovali na základe zákona a podľa požiadaviek slovenského práva ich vydal sudca. Neboli vznesené žiadne sťažnosti týkajúce sa presnosti znenia alebo dostupnosti týchto noriem.
Ako však následne zistil Ústavný súd SR, rozsudky sa pôvodne vydávali s porušeniami, čo ich robilo nezákonnými a protiústavnými. Aj keď za tieto porušenia bol zodpovedný súd, ktorý vydal rozhodnutia, až v dôsledku zrušenia predmetných rozhodnutí Ústavným súdom Slovenska Okresný súd po preskúmaní sťažností žalobcu v rámci návrhu na ochranu osobnej integrity rozhodol, že uplatnenie súdnych rozhodnutí útvarom porušilo aj práva žalobcu.
Rozhodnutie Okresného súdu neposudzovalo konanie služby ako takej a ani Ústavný súd SR toto posúdenie neurobil. Pripomienky žalobcu a súdu, ktorý vydal rozhodnutia, predložené v rámci konania pred Ústavným súdom Slovenska, obsahovali opis práce služby, ktorá sama vypracovala rozhodnutia povoľujúce zásah služby do individuálnych ľudských práv a základných slobôd, ako aj opis súdu, ktorý vydal uvedené rozhodnutia bez kontroly skutkových okolností veci. Za týchto okolností nedostatky v súdnych rozhodnutiach zistených Ústavným súdom Slovenskej republiky bránili službe na tomto základe použiť technické prostriedky zhromažďovania spravodajských informácií (ďalej len technické prostriedky) voči žiadateľovi.
Pokiaľ ide o iné prostriedky právnej ochrany proti svojvoľnému zasahovaniu, Slovenská legislatíva stanovila povinnosť sudcu, ktorý vydal rozhodnutie, pravidelne kontrolovať, či dôvody uvedené v rozhodnutiach pre použitie technických prostriedkov naďalej existujú. V prejednávanej veci však nič nenasvedčovalo tomu, že sudcovia, ktorí vydali predmetné rozsudky, vykonali akékoľvek kontroly v súlade s vyššie uvedenou zásadou právneho štátu. V rozsahu, v akom boli materiály súdu známe Európskemu súdu, sa sudcovia riadili taktikou nečinnosti, ktorú podporil Okresný súd vo svojich pripomienkach počas konania pred Ústavným súdom SR vo veci rozhodnutia tretieho súdu. Okresný súd predovšetkým poznamenal, že ako bolo zvykom vo vhodnom čase, služba nepredložila okresnému súdu žiadne záznamy o vykonaní príkazov alebo protokolov o zničení údajov prijatých službou a tiež, že v danom čase tieto otázky neboli upravené žiadnymi osobitnými pravidlami.
Pokiaľ ide o následné preskúmanie postupu pri uplatňovaní súdnych príkazov, pasívny postoj príslušného súdu viedol k zničeniu súdnych materiálov o uplatňovaní príkazov. Iné orgány verejnej moci, ako napríklad prokuratúra alebo správa vlády SR, výslovne popreli, že by mali právomoc overovať zákonnosť konania služby. Aj keď bol prípad žalobcu postúpený osobitnému parlamentnému výboru, zdá sa, že nemohol alebo nezohľadnil žiadne jednotlivé aspekty prípadu. V tejto súvislosti Okresný súd usúdil, že kontrola služby má hlavne politický charakter a že v prípade spolupáchateľov žalobkyne nemal parlamentný výbor právo rozhodovať o akýchkoľvek individuálnych nárokoch voči službe s cieľom chrániť osobnú integritu alebo získať náhradu za protiprávne konanie služobného personálu. Pokiaľ bolo potrebné posilniť parlamentnú kontrolu vytvorením osobitnej komisie na dohľad nad používaním zariadení technického dozoru, nič nenasvedčovalo tomu, že takáto Komisia bola skutočne zriadená a začala vykonávať svoje povinnosti. Okrem toho vykonávanie súdnych príkazov bolo mimo kompetencie správneho konania a nad rámec príslušného normatívneho aktu o zodpovednosti štátu.
Okresný súd nakoniec zistil, že uplatnenie troch predmetných rozsudkov porušilo práva žalobcu. Zdá sa však, že tento záver bol založený výlučne na skutočnosti, že rozsudky boli zrušené, zatiaľ čo ani Okresný súd, ani Ústavný súd Slovenska nepovažovali za opodstatnenosť žalôb služby (Pozri mutatis mutandis rozsudok Európskeho súdu vo veci Akhlyustin v.Rusko (Pozri: rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Akhlyustin v. Ruská federácia (Akhlyustin v. Rusko) zo 7. Novembra 2017., sťažnosť č. 21200/05 / / Bulletin Európskeho súdu pre ľudské práva. 2018. N 7.)). Rozhodnutie Okresného súdu sa navyše javilo ako začiatok konania takmer desať rokov po tom, čo žalobca aktívne, aj keď neúspešne, hľadal spôsob, ako svoje sťažnosti vypočuť. Toto úsilie sprevádzali nefunkčné normatívne odkazy, obehový presun právomoci z Ústavného súdu SR na Okresný súd, ako aj zbytočné presuny veci medzi inými orgánmi verejnej moci a z týchto orgánov na správne súdy.
Výsledkom bolo, že z dôvodu nejasnosti uplatniteľných noriem jurisdikcie, neexistencie postupu na uplatňovanie existujúcich noriem a porušenia pri ich uplatňovaní mala Služba pri vykonávaní troch posudzovaných súdnych príkazov prakticky diskrečnú právomoc prirovnanú k neobmedzeným právomociam, keďže neexistoval prostriedok nápravy proti svojvoľnému zasahovaniu, ako to vyžaduje zásada právneho štátu.
(ii) uchovávanie primárnych a odvodených materiálov službou. Po zrušení tretieho rozsudku okresného súdu Ústavným súdom SR nemalo uchovávanie informácií získaných v dôsledku dohľadu ako také v slovenskom práve žiadny základ. Aj keď Ústavný súd SR osobitne poznamenal, že do oblasti pôsobnosti Okresného súdu patrilo zabezpečenie súladu služby s príslušnými ustanoveniami zákona o ochrane dôvernosti, Okresný súd pravidelne odmietal uznať, že táto otázka patrí do jeho právomoci. V tejto súvislosti Okresný súd dospel k záveru, že žalobca, súd alebo súdny exekútor nemali možnosť s presnosťou identifikovať príslušné materiály, čo v praxi tiež znamenalo, že tento nárok nebolo možné podať na súdy so všeobecnou právomocou (pozri v tejto súvislosti mutatis mutandis rozsudok veľkej komory Európskeho súdu vo veci "centrum spravodlivosti proti Švédsku" (Centrum f r r ttvisa proti Švédsku) (Pozri: rozsudok veľkej komory Európskeho súdneho dvora vo veci "centrum spravodlivosti proti Švédsku" (Centrum f r r ttvisa proti Švédsku)). f r r ttvisa V. Švédsko) z 25. mája 2021, sťažnosť č. 35252/08 // precedensy Európskeho súdu pre ľudské práva. Špeciálna otázka. 2022. N 1.)).
Okrem toho, pokiaľ ide o skladovanie primárnych materiálov získaných na základe tretieho rozhodnutia okresného súdu a odvodených materiálov získaných na základe všetkých troch rozhodnutí, podľa zákona o slovenskej spravodajskej službe boli dôležité aspekty platného právneho režimu upravené vnútornými predpismi vydanými riaditeľom služby v súlade s uvedeným zákonom. Nebolo však možné posúdiť ich skutočný obsah, pretože pravidlá boli utajené a neboli poskytnuté ani Európskemu súdu, ani žalobcovi. Okrem toho sa nezdalo, že by existoval orgán verejnej moci, ktorý by mal právomoc preskúmať činnosť služby pri uplatňovaní predpisov o používaní technických prostriedkov a v širšom zmysle dohliadať na súlad služby s jej vlastnými vnútornými pravidlami. Inými slovami, skladovanie primárnych aj odvodených materiálov sa uskutočňovalo v súlade s dôvernými normami, ktoré služba prijala a uplatňovala pri absencii akýchkoľvek prvkov vonkajšej kontroly. Tieto normy zjavne nemali prístupnosť a viedli k zavedeniu skrytých opatrení dohľadu, keďže neexistovala ochrana pred svojvoľným zasahovaním do práva žalobcu na rešpektovanie jeho súkromného života.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nebolo potrebné posudzovať, či boli splnené ostatné požiadavky odseku 2 článku 8 dohovoru, ako aj posudzovať vo veci samej zvyšok sťažnosti žalobcu.
ROZLÍŠENIE
V prípade došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru (prijatého jednomyseľne).
NÁHRADA
Pri uplatňovaní článku 41 Dohovoru. Európsky súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9 750 eur.