Rozsudok EDĽP z 20. Júla 2021 vo veci "Varga proti Slovensku" (sťažnosť č. 58361/12 a 2 ďalšie sťažnosti).
V roku 2012 bola žiadateľom poskytnutá pomoc pri príprave sťažností. Následne boli sťažnosti spojené a oznámené Slovensku.
Prípad sa úspešne zaoberal sťažnosťami na prakticky neobmedzené právomoci, ktoré má spravodajská služba pri vykonávaní operácií dohľadu, pri absencii primeraných právnych záruk. Prípad sa týkal porušenia požiadaviek článku 8 Dohovoru.
OKOLNOSTI PRÍPADU
Žiadateľ sa stal predmetom dohľadu počas prebiehajúcej operácie s kódovým označením "gorila" zameranej na zhromažďovanie informácií o žiadateľovi a stretnutí, ktoré sa konali v byte, ktorý žiadateľ legálne vlastní. Operácia bola sankcionovaná tromi uzneseniami, ktoré vydal Okresný súd na žiadosť Slovenskej spravodajskej služby (ďalej len služba). Tieto rozhodnutia následne zrušil Ústavný súd SR. Niektoré materiály údajne súvisiace s operáciou boli anonymne zverejnené na internete. Žalobkyňa podnikla početné kroky na vnútroštátnej úrovni (s čiastočným úspechom), aby okrem iného overila skutočnosti a získala ďalšie informácie, odvolala sa proti výkonu rozhodnutí a dosiahla zničenie všetkých materiálov zhromaždených počas operácie.
PRÁVNE OTÁZKY
Pokiaľ ide o súlad s článkom 8 Dohovoru.
- a) či došlo k rušeniu. Výsledky operácie vykonanej na základe troch rozhodnutí neboli Európskemu súdu poskytnuté, najmä údaje o tom, či sa sledovanie, zhromažďovanie, uchovávanie a používanie údajov skutočne týkalo "súkromného života"žalobkyne.
Zároveň nebolo spochybnené v prípade, že žalobca bol predmetom dohľadu vykonávaného na základe troch súdnych rozhodnutí a že rôzne materiály zozbierané v dôsledku dohľadu a súvisiace so žalobcom predtým a naďalej patrili do právomoci útvaru alebo Okresného súdu. Vzhľadom na zistenia Okresného súdu a osobitnú povahu opatrení vo forme skrytého dohľadu, ktoré nevyhnutne sťažili alebo znemožnili dotknutej osobe zistiť akékoľvek podrobnosti prípadu, bol Európsky súd pripravený súhlasiť s tým, že vykonanie týchto troch súdnych rozhodnutí a materiálov zhromaždených v dôsledku toho sa aspoň čiastočne týkalo "súkromného života" žalobcu.
V dôsledku toho uplatňovanie uvedených troch súdnych rozhodnutí a uchovávanie rôznych materiálov zhromaždených na ich základe boli zásahom do práva žalobkyne na rešpektovanie súkromného života.
- B) či bol zásah opodstatnený. Európsky súd posúdil, či bol zásah do práva dohovoru žalobcu vykonaný "v súlade so zákonom".
- I) výkon súdnych príkazov. Predmetné rozhodnutia sa v zásade uplatňovali na základe zákona a v súlade s právnymi predpismi Slovenska ich vydal sudca. Neboli vznesené žiadne sťažnosti týkajúce sa presnosti znenia alebo dostupnosti týchto noriem.
Ako však následne zistil Ústavný súd Slovenska, rozsudky sa pôvodne vydávali s porušeniami, čo ich robilo nezákonnými a protiústavnými. Aj keď za tieto porušenia bol zodpovedný súd, ktorý vydal rozhodnutia, až v dôsledku zrušenia predmetných rozhodnutí Ústavným súdom Slovenska Okresný súd po zvážení sťažností žalobcu v rámci návrhu na ochranu osobnej integrity rozhodol, že uplatnenie súdnych rozhodnutí útvarom porušilo aj práva žalobcu.
Rozhodnutie Okresného súdu neposudzovalo konanie služby ako takej a ani Ústavný súd SR toto posúdenie neurobil. Pripomienky žalobcu a súdu, ktorý vydal rozhodnutia, predložené v rámci konania pred Ústavným súdom Slovenska, obsahovali opis práce služby, ktorá sama vypracovala rozhodnutia povoľujúce zásah služby do individuálnych ľudských práv a základných slobôd, ako aj opis súdu, ktorý vydal uvedené rozhodnutia bez toho, aby skutočne overil skutkový stav veci. Za týchto okolností nedostatky zistené Ústavným súdom SR v súdnych rozhodnutiach bránili službe v tom, aby na tomto základe použila voči žiadateľovi technické prostriedky zhromažďovania spravodajských informácií (ďalej len technické prostriedky).
Pokiaľ ide o iné prostriedky právnej ochrany proti svojvoľnému zasahovaniu, Slovenská legislatíva stanovila povinnosť sudcu, ktorý vydal rozhodnutie, pravidelne kontrolovať, či dôvody uvedené v rozhodnutiach pre použitie technických prostriedkov naďalej existujú. V prejednávanej veci však nič nenaznačovalo, že sudcovia, ktorí vydali predmetné rozhodnutia, vykonali akékoľvek kontroly v súlade s vyššie uvedeným právnym poriadkom. V rozsahu, v akom boli materiály súdu známe Európskemu súdu, sa sudcovia riadili taktikou nečinnosti, ktorú podporil Okresný súd vo svojich pripomienkach počas konania pred Ústavným súdom SR vo veci rozhodnutia tretieho súdu. Okresný súd predovšetkým poznamenal, že ako bolo zvykom vo vhodnom čase, služba nepredložila okresnému súdu žiadne záznamy o výkone rozhodnutí alebo protokolov o zničení údajov prijatých službou a tiež, že v danom čase tieto otázky neboli upravené žiadnymi osobitnými pravidlami.
Pokiaľ ide o následné preskúmanie postupu pri uplatňovaní súdnych rozhodnutí, pasívny postoj príslušného súdu viedol k zničeniu súdnych materiálov o uplatňovaní rozhodnutí. Iné orgány verejnej moci, ako napríklad prokuratúra alebo správa vlády SR, výslovne popreli, že by mali právomoc overovať zákonnosť konania služby. Aj keď bol prípad žalobcu postúpený osobitnému parlamentnému výboru, zdá sa, že nemohol alebo nezohľadnil žiadne jednotlivé aspekty prípadu. V tejto súvislosti Okresný súd usúdil, že kontrola služby má hlavne politický charakter a že v prípade spolupáchateľov žalobkyne nemal parlamentný výbor právo rozhodovať o akýchkoľvek individuálnych nárokoch voči službe s cieľom chrániť osobnú integritu alebo získať náhradu za protiprávne konanie zamestnancov služby. Pokiaľ bolo potrebné posilniť parlamentnú kontrolu vytvorením osobitnej komisie pre dohľad nad používaním technických prostriedkov dohľadu, nič nenasvedčovalo tomu, že takáto Komisia bola skutočne vytvorená a začala plniť svoje povinnosti. Okrem toho výkon súdnych rozhodnutí bol mimo právomoci správneho konania a nad rámec príslušného regulačného aktu o zodpovednosti štátu.
Okresný súd nakoniec zistil, že uplatnenie troch predmetných súdnych rozhodnutí porušilo práva žalobcu. Zdá sa však, že tento záver bol založený výlučne na skutočnosti, že rozsudky boli zrušené, zatiaľ čo ani Okresný súd, ani Ústavný súd Slovenska nepovažovali za opodstatnenosť žalôb služby (Pozri mutatis mutandis rozsudok Európskeho súdu vo veci "Akhlyustin proti Rusku" (Pozri: rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci "Akhlyustin proti Rusku" (Akhlyustin proti Rusku) zo 7.Novembra 2017., sťažnosť č. 21200/05 / / Bulletin Európskeho súdu pre ľudské práva. 2018. N 7). Okrem toho sa zdá, že rozhodnutie Okresného súdu bolo začiatkom nejakej žaloby takmer desať rokov po tom, čo žalobca aktívne, aj keď neúspešne, hľadal spôsob, ako svoje sťažnosti preskúmať. Toto úsilie sprevádzali nefunkčné normatívne odkazy, obehový presun právomoci z Ústavného súdu SR na Okresný súd, ako aj zbytočné presuny veci medzi inými štátnymi orgánmi a z týchto orgánov na správne súdy.
Výsledkom bolo, že z dôvodu nejasnosti uplatniteľných noriem jurisdikcie, neexistencie postupu na uplatňovanie existujúcich noriem a porušení pri ich uplatňovaní, vykonávania troch posudzovaných súdnych rozhodnutí, mala služba prakticky diskrečnú právomoc prirovnanú k neobmedzeným právomociam, keďže neexistoval prostriedok ochrany pred svojvoľným zasahovaním, ako to vyžaduje zásada právneho štátu.
(ii) uchovávanie primárnych a odvodených materiálov službou. Po zrušení tretieho rozhodnutia okresného súdu Ústavným súdom SR nemalo uchovávanie informácií získaných v dôsledku dohľadu ako také v právnych predpisoch Slovenska žiadne dôvody. Aj keď Ústavný súd SR osobitne poznamenal, že oblasť pôsobnosti Okresného súdu spočívala v zabezpečení súladu služby s príslušnými ustanoveniami zákona o ochrane dôvernosti, Okresný súd pravidelne odmietal uznať, že táto otázka patrí do jeho právomoci. V tejto súvislosti Okresný súd dospel k záveru, že žalobca, súd alebo súdny exekútor nemali možnosť s presnosťou identifikovať príslušné materiály, čo v praxi tiež znamenalo, že tento nárok nebolo možné podať na súdy so všeobecnou právomocou (pozri v tejto súvislosti mutatis mutandis rozsudok veľkej komory Európskeho súdu vo veci "centrum spravodlivosti proti Švédsku" (Centrum f r r ttvisa proti Švédsku) (Pozri: rozsudok veľkej komory Európskeho súdneho dvora vo veci "centrum spravodlivosti proti Švédsku" (Centrum f r r ttvisa proti Švédsku)). f r r ttvisa V. Švédsko) z 25. mája 2021, sťažnosť č. 35252/08 // precedensy Európskeho súdu pre ľudské práva. Špeciálna otázka. 2022. N 1).
Okrem toho, pokiaľ ide o skladovanie primárnych materiálov získaných na základe tretieho rozhodnutia okresného súdu a odvodených materiálov získaných na základe všetkých troch rozhodnutí, podľa zákona o slovenskej spravodajskej službe boli dôležité aspekty platného právneho režimu upravené vnútornými predpismi vydanými riaditeľom služby v súlade s uvedeným zákonom. Zároveň nebolo možné posúdiť ich skutočný obsah, pretože pravidlá boli klasifikované a neboli poskytnuté ani Európskemu súdu, ani žalobcovi. Okrem toho sa zdalo, že neexistuje žiadny verejný orgán, ktorý by mal právomoc preskúmať činnosť služby pri uplatňovaní predpisov o používaní technických prostriedkov a v širšom zmysle dohliadať na súlad služby s jej vlastnými vnútornými pravidlami. Inými slovami, skladovanie primárnych aj odvodených materiálov sa uskutočňovalo v súlade s dôvernými normami, ktoré služba prijala a uplatňovala pri absencii akýchkoľvek prvkov vonkajšej kontroly. Tieto normy zjavne nemali prístupnosť a stali sa dôvodom na implementáciu opatrení skrytého dohľadu pri absencii ochrany pred svojvoľným zasahovaním do práva žiadateľa na rešpektovanie jeho súkromného života.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nebolo potrebné posudzovať, či boli splnené ostatné požiadavky článku 8 ods. 2 dohovoru, ako aj posudzovať vo veci samej zvyšok sťažnosti žalobcu.
ROZLÍŠENIE
V prípade došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru (prijatého jednomyseľne).
NÁHRADA
Pri uplatňovaní článku 41 Dohovoru. Európsky súd priznal žalobcovi náhradu morálnej ujmy vo výške 9 750 eur.