Rozhodnutie EDĽP z 10. decembra 2020 vo veci "Šiksaitov v. Slovensko" (sťažnosti N 56751/16 a 33762/17).
V rokoch 2016 a 2017 bola žiadateľovi poskytnutá pomoc pri príprave sťažností. Následne boli sťažnosti spojené a oznámené Slovensku.
Prípad sa úspešne zaoberal sťažnosťami na neschopnosť slovenských orgánov náležite zvážiť otázku prípustnosti vydania žiadateľa do krajiny jeho pôvodu napriek tomu, že iný štát je členom Európskej únie a udelil žiadateľovi štatút utečenca. Prípad sa týkal porušenia požiadaviek článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
OKOLNOSTI PRÍPADU
Žiadateľ, občan Ruskej federácie Čečenskej štátnej príslušnosti, bol udelený štatút utečenca vo Švédsku kvôli jeho politickým názorom. Proti žiadateľovi bol vydaný medzinárodný zatykač, pretože údajne spáchal teroristické činy v Ruskej federácii. Počas cesty bol žiadateľ zastavený na slovenských hraniciach ako osoba uvedená na zozname hľadaných Interpolov. Následne bol žalobca zadržaný a vo väzbe, zatiaľ čo slovenské orgány vykonali predbežné vyšetrovanie jeho prípadu, po ktorom bol žalobca zadržaný s cieľom jeho ďalšieho vydania do Ruskej federácie. V novembri 2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhlásil vydanie žalobcu za neprípustné, berúc do úvahy jeho postavenie utečenca. Žiadateľ bol prepustený z väzby a bol administratívne prevezený do Švédska.
PRÁVNE OTÁZKY
Pokiaľ ide o súlad s odsekom 1 pododsekom " f " článku 5 Dohovoru. a) zadržanie a zadržanie žiadateľa. Žiadateľ bol zadržaný, aby ho odviezol na oddelenie pohraničnej služby, pretože meno žiadateľa bolo uvedené v zozname osôb na medzinárodnom zozname hľadaných osôb. Žalobca bol vzatý do väzby nasledujúci deň po tom, ako slovenské orgány overili, že je stále na medzinárodnom zozname hľadaných osôb, a ruské orgány potvrdili, že pošlú žiadosť o vydanie v stanovenom časovom rámci. Vyššie uvedené opatrenia boli zamerané na zadržanie osoby "proti ktorej sa prijímajú opatrenia na jej vydanie "v zmysle odseku 1 pododseku" f " článku 5 Dohovoru. Skutočnosť, že žiadateľ mal štatút utečenca, nebola v danom čase slovenským orgánom skutočne známa. V dôsledku toho táto fáza zadržania žiadateľa nenaznačuje žiadnu svojvoľnosť.
- b) pokračujúce zadržanie žiadateľa. Ďalšie sťažnosti žiadateľa týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f) dohovoru sa týkali obdobia jeho predbežného zadržania a pred jeho vydaním do iného štátu. Oba príslušné príkazy na zadržanie boli vydané v súlade s požiadavkami legislatívy Slovenska.
- i) údajná neschopnosť slovenských orgánov riadne posúdiť postavenie žiadateľa o utečenec vo Švédsku. Európsky súd opakovane zdôraznil, že zadržanie osoby na účely vydania sa stáva nezákonným a svojvoľným, ak existujú okolnosti, ktoré podľa právnych predpisov štátu pôvodu vylučujú vydanie tejto osoby. V prejednávanej veci však nemožno povedať, že vydanie žalobkyne bolo úplne zakázané.
Žiadateľovi bol udelený štatút utečenca vo Švédsku, nie na Slovensku. Toto rozhodnutie malo extrateritoriálne povinné dôsledky, čo spočívalo v tom, že pridelenie postavenia utečenca žiadateľovi švédske orgány, jeden zo štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru Organizácie Spojených národov o štatúte utečencov, prijaté 28. Júla 1951, (ďalej len Ženevský dohovor z roku 1951), by slovenské orgány mohli napadnúť len za výnimočných okolností, ktoré dávajú dôvod domnievať sa, že osoba, ktorá má záujem o takéto rozhodnutie, jednoznačne spadá pod výhradné ustanovenia článku 1F Ženevského dohovoru z roku 1951, a preto nespĺňa povinné požiadavky pojmu "utečenec"obsiahnutého v Dohovore. V dôsledku toho môže nastať situácia, keď informácie získané počas postupov vydávania osoby uznanej za utečenca môžu odôvodniť preskúmanie postavenia tejto osoby.
Slovenské súdy boli oprávnené zvážiť, či by sa výnimočné ustanovenia mohli uplatniť na žiadateľa, najmä preto, že sa zistilo, že švédske orgány nekontrolovali databázu Interpolu pri udeľovaní postavenia žiadateľa o utečenec a nezohľadnili povahu obvinení z trestného činu vznesených proti žiadateľovi v Ruskej federácii. Slovenské orgány pritom mali preskúmať všetky okolnosti prípadu žalobcu. Vzhľadom na to, že žiadajúci štát bol štátom, v ktorom bol žalobca trestne obvinený (údajne v súvislosti s politickými názormi žalobkyne a jeho brata), všetky dôkazy predložené týmto štátom sa mali posudzovať s veľkou opatrnosťou pri rozhodovaní o tom, či žiadosť o vydanie bola založená na vykonštruovaných obvineniach a či trestné činy, ktoré sú základom žiadosti, možno kvalifikovať, ako "nepolitické" v zmysle článku 1F Ženevského dohovoru z roku 1951 a odseku 2 písm. b) článku 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie 2011/95/ES z 13.Decembra 2011 o normách pre kvalifikáciu štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osôb bez štátnej príslušnosti ako osôb požívajúcich medzinárodnú ochranu, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na dodatočnú ochranu, ako aj o obsahu poskytovanej ochrany. Okrem toho, keďže slovenské orgány pôvodne dospeli k záveru, že žaloby žalobkyne predstavovali "nepolitický" trestný čin, museli preskúmať, či existovali iné okolnosti, ktoré bránili vydaniu, ako napríklad v prejednávanej veci, nedostatočné dôkazy týkajúce sa obvinení proti žalobcovi.
V tejto súvislosti nemôžu byť slovenské orgány obvinené z predbežného vyšetrovania napriek skutočnosti, že žiadateľovi bol predtým priznaný štatút utečenca vo Švédsku. Tieto postupy možno považovať za rovnocenné s činnosťami "vykonanými na účely vydania". Hoci vydanie žiadateľa do Ruskej federácie bolo nakoniec vyhlásené za neprípustné, táto skutočnosť sama osebe nemohla retrospektívne ovplyvniť zákonnosť zadržania žiadateľa až do ukončenia preskúmania žiadosti o vydanie.
- ii) či bola celá doba zadržania žiadateľa odôvodnená v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Hlavnou otázkou je, či sa opatrenia zamerané na vydanie žalobcu môžu považovať za prijaté počas celého obdobia jeho zadržania, a teda či bolo jeho zadržanie odôvodnené v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
Zadržanie žiadateľa na následné vydanie trvalo jeden rok, deväť mesiacov a 18 dní(od 15. Januára 2015 do 2. Novembra 2016). Slovenským orgánom bolo oznámené, že od 16. Januára 2015 bol žiadateľovi udelený azyl vo Švédsku, čo rýchlo potvrdil Úrad Interpolu v Štokholme. Prvé kroky na zistenie okolností získania postavenia utečenca žiadateľa sa uskutočnili v januári 2015. V polovici februára 2015 slovenské orgány dostali žiadosť orgánov Ruskej federácie o vydanie žiadateľa. Po vypočutí v prípade žiadateľa v marci 2015 však prokurátor šesť mesiacov požiadal Okresný súd o povolenie vydať žiadateľa do Ruskej federácie. Potom trvalo viac ako tri mesiace, kým nebolo naplánované vypočutie v januári 2016, ktoré bolo nakoniec odložené. V septembri 2016 sa uskutočnilo nové vypočutie, podľa ktorého bolo povolené vydanie žiadateľa.
Na záver, hoci v marci 2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že výnimočné ustanovenia článku 12 ods. 2 písm. b) uvedenej smernice 2011/95/ES boli uplatniteľné na žalobcu (vzhľadom na to, že žalobca bol podozrivý zo spáchania závažného trestného činu nepolitického charakteru, ktorý slovenským orgánom bránil prijať a uplatniť postavenie utečenca priznané žiadateľovi švédskymi orgánmi), iná komora toho istého súdu vo svojom rozhodnutí z 2.Novembra 2016 dospela k opačnému stanovisku, hoci v tom čase nebola doručená žiadna nová informácia. Ešte dôležitejšia je skutočnosť, že slovenským orgánom sú od februára 2015 k dispozícii informácie o postavení žiadateľa o utečenectve (čo bolo hlavným dôvodom rozhodnutia z 2.Novembra 2016), ako aj dokumenty týkajúce sa obvinení z trestných činov vznesených proti žalobcovi v Ruskej federácii (ktoré umožňovali posúdenie - s ohľadom na posúdenie uplatniteľnosti výnimočných noriem - politickej alebo nepolitickej povahy žalôb žalobcu).
Slovenské orgány tak nepreukázali aktivitu a dôkladnosť pri zhromažďovaní všetkých potrebných informácií a riešení právnych otázok nastolených v prejednávanej veci. Nič nebránilo slovenským súdom rozhodnúť o prípustnosti vydania žalobcu oveľa skôr, ako v skutočnosti urobili. V dôsledku toho dôvody zadržania žiadateľa nezostali v platnosti počas celého skúmaného obdobia.
ROZLÍŠENIE
Prípad sa týkal porušenia požiadaviek odseku 1 odseku "f"článku 5 Dohovoru (prijatého jednomyseľne).
Súd tiež jednomyseľne rozhodol, že došlo k porušeniu článku 5 dohovoru z dôvodu, že žalobca nemal právne vymožiteľné právo na náhradu škody za porušenie jeho práv podľa odseku 1 článku 5 Dohovoru.
NÁHRADA
Pri uplatňovaní článku 41 Dohovoru. Európsky súd priznal žalobcovi 8 500 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, žiadosť o náhradu majetkovej ujmy bola zamietnutá.